Vysoké Tatry by sa zmestili do jednej väčšej alpskej doliny. Nemôžme tam mať všetko!

Autor: Peter Galan

Zdroj: plus7dni.pluska.sk

Máme ústavné právo na čisté životné prostredie. Prečo by sme ho mali vymeniť za lyžiarsky lístok?

Nedávne návrhy nových investičných aktivít na Štrbskom Plese dvihli hladinu adrenalínu mnohým Slovákom. Pod protestnú petíciu sa podpísali desaťtisíce ľudí, ale hrozba definitívne padla až po zásahu ministra životného pro­stredia Jána Budaja. Aj keď ten, snažiac sa byť diplomat, hovoril o nedorozumení. Jeho návšteva splnila účel a sporné návrhy z územného plánu Štrby zmizli.

Nie je však celkom isté, či sa nechystajú iné. Územný plán obce totiž na jej internetovej stránke nenájdeme. Na­hliadnuť doň možno iba priamo na stavebnom úrade. A tak málokto vie, aké ďalšie budovateľské nápady sa v ňom ešte môžu ukrývať.

Biznisklapky na očiach

Koronavírus riadne otriasol návštevnosťou Vysokých Tatier. Aj po uvoľnení bezpečnostných opatrení sú ulice Štrbského Plesa ako vymetené, pár otvorených podnikov zíva prázdnotou. Rušno je len na stavenisku v lesíku pod zrekonštruovanou vyhliadkovou kaviarňou, kde rastú dva apartmánové domy. Ich výstavbu poslanci odklepli už pred ôsmimi rokmi.

Aj pri plese stretávame len niekoľko fotografujúcich turistov a podobná situácia je v športovom areáli vedľa hotela FIS. Pri pohľade na kovovú konštrukciu nedostavanej vyhliadkovej veže len krútia hlavou. „Kto túto opachu povolil?“prehodí do prázdna jeden z nich a namieri na ňu objektív fotoaparátu. Takýmto úlovkom sa musí doma pochváliť. „Opachu“ ťažko znáša aj bývalý horský nosič a spisovateľ Martin Maličký. „Stavať vyhliadkovú vežu pod štítmi, to je ako urobiť pieskovisko uprostred Sahary,“ hodnotí.

Maťo posledné roky pracuje na Téryho chate a tvrdí, že kritické hlasy sa nesú až k nim hore. Nielen o oceľovom zázraku. „Cudzinci sa nás pravidelne pýtajú, prečo sme to dopustili. Stavebné peklo, bez ladu a skladu, z ktorého sa snažia čo najskôr vypadnúť do prírody. Tú, naopak, obdivujú.“

V rozhovore povolí uzdu emóciám. „Nechápem, načo sem treba lákať ďalších návštevníkov, stavať atrakcie, keď už teraz Tatry nestíhajú infraštruktúrou ani kapacitami. Investori majú len biznisklapky na očiach a ochranári z TANAP-u akoby im ešte dláždili cestu. Na druhej strane, obyčajným ľuďom sťažujú život, vymýšľajú všemožné obmedzenia, uzávery na základe vykonštruovaných problémov. Skôr by som od nich očakával, že vytvoria odbornú komisiu, ktorá posúdi, koľko návštevníkov naše veľhory ešte znesú, a nie aby povoľovali ďalšie zbytočné stavby.“

Predimenzované

O tom, či je Štrbské Pleso viac štrbské alebo tatranské, sa vedú spory desaťročia. Štrba svoj boj nakoniec vyhrala, ale obyvatelia horského mesta s tým ani po trinástich rokoch nie sú stotožnení. Podľa nich to bolo politické rozhodnutie a teraz sa ukazuje, ako to vyzerá, keď chce o národnom klenote rozhodovať jedna dedina. Možno aj preto vznikla celoslovenská petícia.

„Porušili azda všetko, čo mohli,“hovorí na adresu štrbskej samosprávy vedúca komisie cestovného ruchu v meste Vysoké Tatry Lucia Dubielová. „Podľa územného plánu VÚC Prešov totiž nemožno v národnom parku zvyšovať ubytovacie kapacity, návrhy hrubo zasahovali do kúpeľnej oblasti, parkoviská nedimenzovali podľa možností územia, ale podľa toho, koľko ľudí by tam chceli mať. Potom vzniká začarovaný kruh. Pridáme parkoviská, príde viac návštevníkov, vznikne tlak na tvorbu ďalších verejných priestranstiev, chodníkov, obchodov, reštaurácií, služieb.“

Spomína na svojho starého otca, náčelníka horskej služby, ktorý už v roku 1980 napísal článok upozorňujúci na prekročenie kapacity našich veľhôr. „Po štyridsiatich rokoch znova riešime to isté. Veď tu v sezóne máme také zápchy, že sa cez ne ťažko prebíjajú aj záchranné zložky!“

Nezvratné škody

Ako Lucia Dubielová pokračuje, keby sa štrbské návrhy realizovali, výstavbou by sa znehodnotili unikátne klimatické podmienky. Zjazdovka pri bývalom liečebnom dome Helios mala totiž zasiahnuť do jedného z najvzácnejších území, s najvyšším počtom negatívnych iónov, ktoré liečia dýchacie cesty.

„Je to azda najzdravšie územie na celom Slovensku! A my ho chceme vymeniť za čo? Za lyžiarsky lístok? Viete o tom, že máme ústavné právo na čisté životné prostredie? Skutočne to v ústave je.“ Zdôrazňuje, že všetky tatranské osady boli historicky určené na klimatoterapiu. Prechádzky na čerstvom vzduchu, využívanie slnečného svitu, aktívny odpočinok. Aj preto kilometrovú lanovku v rámci osady považuje za nezmysel.

„V minulosti boli lanovky navrhnuté preto, aby sa do vysokohorského prostredia dostali ľudia s pohybovými problémami. Dnes však už nie sú dopravný prostriedok, ale biznisprodukt. Ak by sme ich výstavbu neregulovali, ľudia by sa kolotočovali ponad celé Tatry a, samozrejme, za to dobre platili.“

Stále v strehu

O kompetentnosti štrbskej samosprávy si myslí svoje aj známy horolezec a horský vodca Róbert Gálfy. „Nechcem im krivdiť, ale je veľký rozdiel medzi poslancami Tatier a Štrby. Chýba im vzťah k prírode, s ktorou my žijeme. Tu prakticky všetci vidia budúcnosť v presúvaní dopravy pod územie národného parku. A oni chceli postaviť veľkokapacitné parkovisko takmer pri jazere, ktoré je jedným z našich unikátov.“

Myslí si, že starosta Michal Sýkora za štyridsať rokov svojho pôsobenia na obecnom úrade urobil veľa dobrého, ale… „Podľa mňa sa dostal do štádia, keď už funkcia človeka deformuje. Mal jedinečnú šancu vytvoriť ukážkový projekt so záchytným parkoviskom v podhorí a s ekologickou dopravou. Získal by na tom on aj dedina. Namiesto toho ustupuje investorom a zo Štrbského Plesa sa stáva akýsi lunapark. Vlani dokonca toleroval parkovanie na lúkach pri bežeckých tratiach. To sa ani nedá pochopiť.“

Neverí žiadnym nedorozumeniam. „So svojimi skúsenosťami musel presne vedieť, že naše inštitúcie zlyhávajú, neraz sa prejaví schvaľovací stádovitý efekt. Máme s tým skúsenosti. Aj u nás sa zastavilo mnoho megalomanských projektov až vďaka poslancom, ktorým na Tatrách záleží.“ Do rozhovoru sa zapája tatranská exposlankyňa Iveta Bohušová. Poukazuje na fakt, že zásahom do rašeliniska, kde malo parkovisko stáť, sa mohol narušiť pôdny charakter a z jazera by nenávratne unikla voda. Podobne ako sa to stalo na Skalnatom plese.

„Ľudia povýšili peniaze nad akékoľvek iné hodnoty a investori stále skúšajú, koľko si môžu dovoliť. Pamätám si, že sme celé roky pomaly nerobili nič iné, len striehli, kedy nám kto a čo podstrčí. Aby nám tu nevyrástol nejaký nezmysel.“

Dali sme verejný prísľub

S predsedom dobrovoľného zboru Tatranskej horskej služby Jaroslavom Švorcom si dávame stretnutie na terase záhradnej reštaurácie v Tatranskej Lomnici. Pri kapustovej polievke a kofole nám tento muž spätý s horami opisuje absurdnosť celej situácie.

„Nebezpečenstvo spočívalo už v samotnom fakte, že tieto návrhy vôbec niekto do územného plánu zaradil,“ hovorí, kým nám čašníčka s rúškom „prestiera“ na drevený stôl. „Takéto projekty predsa nevznikajú preto, aby sa len tak hodili do koša.“

Niekdajší riaditeľ školy však nepatrí k tým, ktorí by chceli Štrbské Pleso zakonzervovať. „Reakcie aktivistov vnímam ako súčasť názoru verejnosti, len by ma zaujímalo, koľkí z nich vystúpia z auta v Tatranskej Štrbe a vyvezú sa do osady hromadnou dopravou. Potom, ak poukážu na zástupy vozidiel, čakajúcich, kedy ich parkovacia služba niekam umiestni, bude ich hlas určite relevantnejší.“ So starostom Štrby sa poznajú odmalička, chodili spolu do školy a pred tridsiatimi rokmi spoločne bojovali o Štrbské Pleso v rámci Regionálneho združenia historických podtatranských obcí.

„Vtedy sa nás pýtali, čo s ním chceme robiť, a my sme garantovali, že všetky negatívne javy súvisiace s cestovným ruchom budeme presúvať do podhoria. Výstavbu bytov, hotelov, turistických ubytovní, parkovísk a odtiaľ riešiť ekologickú dopravu. Pokojne aj lanovkou. Aby Štrbské Pleso zostalo čisté. Malo to obrovskú podporu.“ Zároveň zdôrazňuje, že to by bolo len čiastkové riešenie. Autá totiž prichádzajú minimálne z troch smerov, preto parkovanie na Štrbskom Plese treba dotiahnuť. Rozhodne však nesúhlasí s navrhovanou alternatívou. „Prečo nemôže Štrba s mestom zrekonštruovať existujúce parkovisko, vytvoriť nad­zemné alebo podzemné podlažie? Prečo chcú rúbať les, keď je iná možnosť?“

Nepozdáva sa mu ani výstavba apartmánových domov. „Pre koho? Už ich je dosť a choďte sa pozrieť večer, v koľkých oknách sa svieti. Majitelia ich využívajú len príležitostne.“ No a za úplnú facku verejnosti pokladá vyhliadkovú vežu. „O tom projekte nikto nevedel. Naraz sa objavila jama a začalo sa stavať. Hovoril som vtedy s poslancami, len krčili plecami. Jeden mi povedal: ,Áno, hlasoval som za a hanbím sa za to.‘ Vtedy dávno sme aj so Sýkorom sľubovali verejnosti, že Štrbské Pleso zostane bez zásahov. Sedemnásť rokov sme oň bojovali, vyhrali a teraz je našou psou povinnosťou zachovať ho ako pokojnú kúpeľnú a turistickú osadu s čo najmenšími zásahmi.“

Hľadajme inú cestu

Aj medzi domácimi z času na čas zaznejú hlasy, že Štrbské Pleso akoby zamrzlo v minulom storočí a nejaké investičné akcie by mu nezaškodili. Krajinár, horský sprievodca a člen Slovenského zväzu ochrany prírody a krajiny Peter Jariabka je však presvedčený, že by sa mali uberať iným smerom.

„Neprijímam neurotický názor, že všetko je už zničené a žiadne ďalšie aktivity nemožno akceptovať,“ hovorí, keď spolu sedíme v aute na temer prázdnom parkovisku a sledujeme dvojicu žeriavov vykúkajúcich spoza vrcholkov stromov neďaleko Nového Štrbského plesa. „Treba si však uvedomiť, že podstatou tohto územia nie je poskytovať široké spektrum služieb. Aj vzhľadom na sezónnosť či veľ­kosť našich malých veľhôr. Veď centrálne Vysoké Tatry by sa zmestili do jednej väčšej alpskej doliny. Preto toľko hovoríme o únosnosti územia. Tunajšie horské osady sú predovšetkým vstupnou bránou do prírody. Zo Štrbského Plesa je dostupná takmer tretina vysokohorského pásma. Navršovanie ďalších atrakcií len zvyšuje dojem jarmočnosti, uberá pozitívnu emóciu a v konečnom dôsledku škodí aj podnikateľom.“

Chýbajú mu aktivity, ktoré sú pre Tatry prirodzené a mohli by byť zaujímavé aj z investičného hľadiska. „Sú to takzvané mäkké funkcie turistického ruchu. Napríklad prezentovanie hodnôt národného parku, vedomostná turistika. Priamo v horskom sídle by mohli vzniknúť rozptylové zóny, ekoedukačné či kyslíkové trasy, drevené lávky popri mokradiach alebo rašelinových plesách, ku ktorým dnes už prakticky nikto nevie nájsť cestu. Žiaľ, nevychovávame ľudí k autentickému záujmu o prírodu, lebo im nesprostredkujeme hlboký zážitok z nej.“

Domáci by boli citlivejší

Na margo budovateľských plánov sa vyjadruje skôr rezervovane a s obavami. Napriek tomu si neodpustí: „Mrzí ma, že niektorí investori si dokážu vybaviť informačné embargo na stavebné procesy, ktoré zasahujú do pro­stredia celonárodného významu. Ako to bolo aj v prípade vyhliadkovej veže.“

Myslí si, že najlepším riešením by bolo dokončenie komplexnej zonácie a vytvorenie jasných pravidiel. Aby každý poznal limity a akceptované štandardy. Ďalším problémom, ktorý v Tatrách vníma, je malé zastúpenie lokálnych podnikateľov. „Ekonomický prospech z tohto regiónu by mali mať v prvom rade ľudia, ktorí v ňom žijú. Mali by byť nielen uprednostnení, ale aj podporovaní v podnikateľských aktivitách minimálne v oblasti udržateľného cestovného ruchu. Tak, ako je to v mnohých vyspelých krajinách. To sa potom odráža aj v ich citlivejšom prístupe ku krajine.“

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa Tatry rozvíjali, vznikla na podnet horského mesta takzvaná Zemanova komisia. Aby pomohla pri regulácii výstavby a rozvoja v národného parku. V preklade – aby sa Tatry dokázali brániť investičným tlakom rôznych podnikov. „Komisia zložená z odborníkov potom rozhodovala o vhodnosti všetkých stavebných návrhov. Bolo by dobré, keby sme sa k tej odbornosti vrátili,“ uzatvára Peter Jariabka.

Čo na to starosta?

Nevychádza z údivu. Na displeji mobilného telefónu nám Michal Sýkora ukazuje mapu so slovami: „Vidíte tu niekde rašelinisko? Nie? Ani ja nie. Celé sme to tam s kolegom prešli a žiadne sme nenašli. Verím, že nám ho zdokladujú.“ Ako pokračuje, parkovisko nebolo žiadne nedorozumenie a dodnes sa k nemu hlásia. Pretože ho považujú za nutnosť. „V súčasnosti užívame to, ktoré patrí mestu Vysoké Tatry a my zaň platíme veľké nájomné. Chceli sme ho odkúpiť alebo prenajať na viac rokov, aby sme ho mohli modernizovať, ale nevyhoveli nám. Podstatné však je, že nepostačuje. Vozidiel je neporovnateľne viac, ako je kapacita parkovísk.“

Podľa neho boli všetky zmeny a doplnky územného plánu veci verejného charakteru a viacero zámerov vôbec neakceptovali. Odborná komisia z nich vybrala len niektoré. „Stanovili sme termín verejného prerokovania s vyše 30 subjektmi, ktoré sa k nim podľa zákona musia vyjadriť. Problém bol, že o týždeň skôr, ešte pred zverejnením výkladu k návrhu zmien územného plánu, vyšiel článok na internete bez rozhovoru s nami a bolo v ňom veľa nepresností. Keby nás nechali normálne pracovať, mohli nás potom podrobiť kritike. Ale nie na základe poplašných správ o tom, že ideme prestavať celé územie, čo nebola a nie je pravda.“

Tvrdí, že za svoju prácu sa nemusí hanbiť a dnešné Štrbské Pleso by mohlo byť iným strediskám vzorom. „Keď sme tadiaľ prechádzali s ministrom Budajom, bol som spokojný. Vyzametané, upravené, pokojné miesto, kde človek naberie energiu. To nedosiahne niekto, kto nemá v srdci vzťah k tomuto územiu! A ja že by som ho nechal zhumpľovať?“

Keď sa starostu pýtame na územný plán, prizná, že posledný sa na internete objavil v roku 2009. „Odvtedy sa všetky návrhy uvádzajú na webovej stránke obce.“Potom zoberie zo stola hárok a vyratúva tie posledné: „Vodojem, štvorpodlažná nájomná bytovka, aby ľudia, ktorí hore pracujú do neskorej noci, mali kde prespať. Firma Tatry mountais resorts ponúkla pulzujúcu lanovku z parkoviska pri stanici k športovému areálu, čo by, samozrejme, museli schváliť odborníci, malá zjazdovka pri Heliose, ktorá tam aj tak bola, len by sa trochu predĺžila, a toalety pri jazere. To je všetko.“

Dodáva, že prebiehajúca výstavba dvoch apartmánových domov bola schválená pred niekoľkými rokmi, rovnako ako obnova hotela Detvan či Andelovej zjazdovky. „Tá tam tiež v minulosti bola. Les okolo nej je dávno zničený víchricou a lykožrútom. Jediné, čo doteraz vytvorilo diskusiu, bola vyhliadková veža. Lenže v tomto prípade sa majiteľ pozemku dohodol s investorom a stavba prešla všetkými schvaľovacími procesmi. Ako som to mohol ovplyvniť?“

Pripomína, že odkedy prevzali Štrbské Pleso, žiadne veľké investičné akcie sa tam nediali. „Dal som spísať zoznam toho, čo sme v osade odvtedy vybudovali, a verte mi, že toho nebude veľa. Väčšinou obnova existujúcich objektov. Po stretnutí s ministrom sme sa rozhodli, že na Štrbskom Plese budeme stavať len vodojem, toalety a realizovať drobné zámery, ktoré prejdú v schvaľovacom procese.“

Autor: Peter Galan

Zdroj: plus7dni.pluska.sk