Posledné číslo mesačníka Štrbské noviny nás informovalo, že pri príležitosti 740. výročia vzniku obce Štrba a 140. výročia vzniku Tatranskej Štrby boli udelené ocenenia Cena obce Štrba a Cena starostu obce.
Menoslov ocenených doplnený zásluhami, za ktoré ocenenia dostali, môže v mnohých prípadoch vyraziť dych. Nie, mnohí nie sú morálnymi autoritami, ktoré by boli hodné nasledovania za ich neoblomnosť pri presadzovaní pravdy, morálky a spravodlivosti. Ani pri pomoci slabším a bezbranným. Takéhoto opisu sa tam nedočkáme.
V mnohých (našťastie nie vo všetkých) prípadoch sú to ocenenia za zásluhy pri pôsobení vo vedúcich funkciách, a to v dobe, kedy sa takéto funkcie rozdávali len na základe straníckej príslušnosti a ochote sklopiť zrak, ohnúť chrbát, a po dosadení do funkcie ich ohýnať iným. Medzi ocenenými sú mnohí vrcholní predstavitelia komunistického režimu.
Stále je prítomný mýtus, že komunizmus veľa vybudoval, a vlastne bol celkom fajn. Už pred štvrťstoročím bol však na Slovensku komunistický režim prehlásený zákonom za zločinecký, nakoľko ‚porušoval základné princípy demokratického právneho štátu, medzinárodné zmluvy aj svoje vlastné zákony‘ a ‚zneužíval na prenasledovanie občanov mocenské nástroje‘. Čakali by sme, že predstavitelia tohoto režimu sa ospravedlnia a stiahnu sa s hanbou z verejného života. Opak je pravdou.
Možno mali byť ocenení ľudia, ktorí sa svojou prácou a postojmi zasadili za lepšiu krajinu a lepší život v nej, či pomohli nezištne rozširovať pozitívne hodnoty v prostredí obce. Každý z nás by ich určite vedel narátať mnoho. Možno učitelia, nazvime ich radoví, ktorí viedli náučné krúžky v dobe, keď organizovanie krúžku robili takpovediac zadarmo a s láskou. Možno dobrovoľníci, ktorí pomáhali v mnohých oblastiach, ale nehrnuli sa do funkcií a nestáli na tribúnach. Možno tí, ktorí riskovali vlastný život a slobodu pri tom, ako museli čeliť neľudským režimom, ktoré sa prevalili Štrbou v uplynulom storočí. Alebo tí, ktorí vštepovali deťom úctu jeden k druhému, ku práci, ku právu a spravodlivosti, a k ochote pomáhať iným.
Namiesto toho tu máme mnohé ‚papierové hlavy‘, ktoré sa vzájomne oceňujú od nepamäti. Ich neskromnosť a chyba úsudku a sebareflexie zaráža. Na výslní boli už počas minulého režimu, mávali nám z tribún, a dnes, 31 rokov po zvrhnutí režimu, sú to presne tí istí. Vyzerá to, akoby mali moc prenášať sa desaťročiami a zmenami režimov. Možno majú stroj času.
Aj tí z ocenených, ktorí sú v obraze, dali prednosť tomu, aby boli na obraze.
Dobrý deň, milí kamaráti,
ako sa už stalo dobrým zvykom, píšem s vďakou komentár. Ďakujem Martinkovi za to, že má odvahu napísať to, čo si mnohí z nás po prelistovaní Štrbských novím myslia. Ďakujem za to, že odobral zo svojho času na šport, prechádzky, knihy, ľubovôľu a vkladá nádej iným. Nádej stále preživšej normality, nádej na spravodlivosť, silu logického úsudku, pravdu a svedectvá. Verím, že nás, ktorí tu odvahu v sebe nájdu bude stále viac a viac.